Podnikatelia v obci

Vyhľadávanie

Translátor


Pečať rozvoja obcí a miest

Pečať rozvoja obcí a miest

Ochrana osobných údajov

Kamerový systém

V súlade so Zák. č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov upozorňujeme občanov, že od 12. decembra 2015 je obec Prašice monitorovaná kamerovým systémom.

 

Počas hry zabudol text, tak chcel zahrať infarkt

V detstve sledoval ochotníkov, ako skúšajú a hrajú divadlo v škole, krčme či na vlečke traktora. Číhal na nich potajomky. Zazrel ho učiteľ - režisér, no nechal dívať sa. Možno tušil, že tento zvedavý chlapec raz oddá svoje srdce herectvu. Hranie ho tak uchvátilo, že ho neopustilo dodnes. Na konte má desiatky filmov, a televíznych inscenácií. Večný výmyselník, dušou dieťa, romantik, ale aj režisér, herec a trojročný starosta v jednom. Ľubomír Paulovič.

Spomínate si ešte na váš prvý kontakt s herectvom?
Samozrejme, odohralo sa to v Prašiciach, kde som prežil svoje detstvo. V tých časom tam bol „celkom slušný“ amatérsky divadelný súbor, ktorý viedol pán učiteľ Pokus. Fascinovalo ma to. Cez zimu sa hrávalo v miestnej krčme. Pamätám si, že pódium bolo z drevených „kôz“, na nich poukladané dosky, dookola handrové závesy, za nimi „zákulisie“. Potajme som sledoval skúšky. Zaujímavé, že učiteľ -režisér ma nevyhnal. Naopak, začal ma obsadzovať do detských postáv v jeho ďalších hrách. V lete sme hrávali na betónovej ploche školského dvora na traktorovej vlečke. Ako piatak som mal šťastie zahrať si Radúza v rozprávke Radúz a Mahuliena, ktorú s nami zrežírovala pani učiteľka Smutná. A vtedy ma hranie divadla neskutočne uchvátilo. A to uchvátenie mi vydržalo až dodnes. (Lásku k herectvu ste spečatili na Vysokej škole múzických umení. Ohúrili ste ich svojím talentom? Paradoxne ma po prvý raz na herectvo neprijali. Moja obrovská túžba a ambícia stať sa hercom bola taká obrovská, že namiesto toho, aby vo mne zmobilizovala všetky sily a energiu, ma úplne pohltila obava, že sa mi to nepodarí. Nedokázal som zo seba vydolovať to, o čom som vedel, že vo mne je. Neskôr vyhlásili dodatočné skúšky len pre chlapcov do toho istého ročníka, lebo pôvodne ich vybrali málo. Tak som sa ich zúčastnil znova a tentoraz úspešne.)

Nosíte v sebe nejaké príhody zo školy, na ktoré neviete zabudnúť?
Zažil som všetko, čo sa len zažiť dá (smeje sa). Mal som neuveriteľne krásny študentský život. Raz sme hrali jednu hru, kde si všetci na scéne nalievali a nalievali a pili a pili. Moja postava jediná v tej scéne nebola. Tak som im ostatným pripravil prekvapenie. Kúpil som zo štyri litre octu, ktorý som im potajomky ponalieval do fliaš. Mali sa tváriť, že im to neskutočne chutí. No v tej chvíli, ako si to naliali do úst, vyprskli a vypľuli to.

Vyparatili ste niečo podobné aj na inom predstavení?
V ďalšej študentskej inscenácii som si zasa vystrelil z kolegyne spolužiačky. Mala priniesť zo zákulisia na javisko velikánsku tašku so slovami „a v tejto taške sme našli to malinké odložené dieťatko“. Ja som potichu do tej tašky naukladal závažia na javiskové ťahy, čo vážili asi tridsať kilogramov. Taška bola ako pribitá k podlahe. No ona ju musela dotiahnuť na scénu a tváriť sa, že je ľahká ako pierko.

Tieto vaše huncútstva vám niekto oplatil?
Zo mňa si zatiaľ nikto takto nevystrelil.

A čo nejaký váš trapas?
Keď som nastúpil do Slovenského národného divadla, hral som hlavnú postavu v životopisnej hre o Matejovi Bellovi. V jednej z repríz som v úvodnom monológu povedal prvé štyri vety a dosť. Ďalej som si nespomenul. Ako sa vraví, okno. Netušil som, čo mám urobiť. Hľadisko plné ľudí, ja sám na javisku, šepkárka na ďaleko odo mňa. Tých pár sekúnd ticha trvalo večnosť. V duchu mi prešlo niekoľko nápadov, čo urobiť. Či sa otočiť na podpätku a odísť z javiska, alebo chytiť sa za srdce a zahrať kolaps. Skúsil som improvizovať, no na správny som si nespomenul. Tak som oslovil šepkárku: „Prosím vás, ako je to ďalej?“ Začul som, ako listuje v šepkárskej knihe, čo znamenalo, že ani ona nevedela, kde sme a hľadala to. Po chvíli mi začala šepkať niečo úplne iné. Hovorím jej: „nie, nie, to nie je ono. Kúsok dopredu.“ Po chvíli jej márneho snaženia som jej povedal: „Dajte mi tú knižku.“ Prešiel som k nej asi dvanásť metrov pozdĺž celého javiska, vzal som si od nej knihu, nalistoval správnu stranu a čítal. Po chvíli som sa napojil na niť zabudnutého textu a pokračoval som spamäti. Knihu som vrátil šepkárke, povedal som jej ďakujem, obecenstvu som povedal prepáčte, oni zatlieskali a šli sme ďalej.

Ako na to reagovali vaši hereckí kolegovia?
V zákulisí aj celom divadle je odposluch, takže to všetci počuli. Niektorí vraveli, že to bolo nehorázne. Iní to naopak „kvitovali. Pán Ladislav Chudík, povedal: „no aké to je jednoduché. Ja celý život v podobných situáciách zažívam i mŕtvicové stavy a ani vo sne mi nenapadlo, že sa to dá takto jednoducho vyriešiť.

V seriáli Panelák hráte Agátinho otca. Keď ste dostali do rúk prvý raz scenár, páčila sa vám postava Fodrása?
Po prvom prečítaní sa mi zdalo, že to nebude mať príliš veľkú odozvu. Ale zostal som príjemne prekvapený, že to má taký obrovský záber, že to oslovilo toľko vekových kategórií. Deti nútia rodičov ukončiť všetky aktivity a pozerať Panelák. Môj kolega z úradu má sedemročnú dcéru Michaelu. Raz pred vysielaním Paneláku asi o trištvrte na osem som zastal autom pred jeho domov a chvíľu sme sa zhovárali. Michaela nás sledovala z okna. Pokrútila hlavou a na moju adresu zašepkala: „Tak toto nestihne.“ Keď o pätnásť minút začali vysielať Panelák, zazrela ma v televízore, odbehla sa pozrieť na ulicu, odkiaľ so medzičasom odišiel a natešene zahlásila: “Stihol to.“

Podobá sa vám v niečom postava Fodrása?
Určite je z neho aj niečo vo mne, v respektíve vo mne niečo z neho.

Ste otcom troch dcér. Je váš vzťah k dcéram podobný tomu so seriálovou dcérou Viki Rákovou?
Áno.

Napríklad?
Antagonistický postoj na niektoré životné názory. Napríklad, keď poviem svojej dcére toto a toto si odpozeraj a nauč sa to skôr, ako na to prídeš krvopotne sama. Ale ona nie. Sama si musí popáliť prsty. Postava Fodrása je v seriáli dosť často „pod parou“. Ako zvládate tieto „opilecké“ scény, aby vyzerali autenticky? Dodávate im lesk pohárikom? Keď viem, že mám hrať práve takúto scénu, občas si dopomôžem nejakým tým pohárikom. Ale ide to aj bez toho. Je to otázka praxe, skúseností, nadobudnutej hereckej techniky a voľby výrazových prostriedkov.

A ak sa musíte pred kamerou rozplakať?
Hral som v Paneláku scénu, počas ktorej som sa díval na televízor a rozmýšľal o tej svojej Agáte...a skotúľali sa mi slzy po líci.

Na čo v takých momentoch myslíte?
Na podobné situácie v živote, odpozorované alebo v súvislosti s mojimi blízkymi.

V Paneláku účinkuje aj vaša dcéra Veronika. Ako sa vám spolu spoluhralo?
Zhodou okolností išlo o náš prvý umelecký spolupracovný kontakt. Zahrali sme si v situácii v masérskom salóne. Ja som ju mal baliť.

Vlastnú dcéru? A ako to dopadlo?
Obom nám to bolo strašne smiešne, čo bolo čiastočne východiskom z tej situácie, že sme sa trošku trápne cítili.

Veronika zdedila talent po vás. Vy ste z nej chceli mať herečku?
Nie, ani som nikdy nepredpokladal, že kariéru herečky povahovo zvládne. Chcel som, aby išla na študovať produkciu - menežment. Chodila tam zo dva roky a potom bez môjho vedomia šla na talentové skúšky na herectvo. V umeleckej brandži ste herec a režisér, no pred tromi rokmi ste kandidovali za starostu Prašíc. Ako vám ide „starostovanie“? Chytilo ma to za srdce, tak ako réžia. Je to zaujímavá práca. Režisérska práca sa na tú starostovskú dosť podobá, pretože starosta je menežér práve tak, ako režisér. Táto rozmanitá práca ma drží v istom tvorivom napätí. Je vzrušujúce skúšať, koľko vecí viem zvládnuť a akým spôsobom. Ale i to, ako sa musím vedieť čiastočne zmieriť s tým, že niečo nevyjde alebo nám niekto zlomyseľný niečo nedopraje či prekazí. Aj keď nerád prehrávam, poviem si, všetko je tak ako má byť.

A čo budúcnosť? Aké máte plány?
Všetko čo zvládnem. Čo bude treba pre osoh, radosť a potešenie v dedine, rodine a ak zvýši čas, tak aj v tom umení.
ĽUBICA SNOVÁKOVÁ

Národná transfúzna jednotka SR, pobočka Nitra
v spolupráci s ZŠ s MŠ Prašice a Obcou Prašice
uskutoční
Valentínsky odber krvi.
Príďte darovať svoju krv a tak prejaviť svoju ľudskosť, ktorá by mala byť súčasťou nášho života. Veď nikto z nás nevie, kedy bude on, alebo niekto z jeho blízkych krv potrebovať....
Odber sa uskutoční 15.2.2010 o 8.00 hod. v budove Obecného úradu Prašice.

16. februára 2010 vás pozývame na fašiangovú zábavu,
kde spolu pochováme prašickú basu.
Program sa začína a 18.00 hodine v Kultúrnom dome Prašice.
Nebude chýbať chutné občerstvenie, výborná hudba a dobrá zábava.
Príďte s nami pochovať prašickú basu.

Vyhliadková veža na Panskej Javorine

V septembri roku 2009 sme na Panskej Javorine mohli spozorovať čulý stavebný ruch. V nadmorskej výške 942,6 m. n. m. postupne rástla nová vyhliadková veža, ktorej výška je 16 m. Samotnými iniciátormi tohto projektu sú obce zo združenia SOTDUM ( Spoločenstvo obcí tríbečsko-duchonského mikroregiónu). Ak ste milovníci turistiky a prírody, potom je Panská Javorina a nádherný výhľad z nej dobrým tipom na výlet.

O tom, ako vyhliadková veža vznikala, si môžete pozrieť práve tu.

 

... zrodil sa nápad ...
... zástupcovia obcí SOTDUM ...
... prvé výkopové práce ...
... betónovanie pätiek ...
... pätky sú pripravené ...
... samotná konštrukcia vznikala v Závade ...

 

Z dôvodu revízie knižného fondu bude Obecná knižnica v Prašiciach od 25.1.2010 dočasne zatvorená. O jej sprístupnení pre verejnosť vás budeme informovať.

Dátum a meniny

Streda, 26. September 2018

Dnes: Edita
Zajtra: Cyprián

Presný čas

Tlačené publikácie

Obecný cintorín

Predpoveď počasia

Aktuálne kurzy valút


Adobe Pdf

Ak sa Vám nedajú prehliadať niektoré dokumenty, pravdepodobne nemáte nainštalovaný Adobe Acrobat Reader. Stiahnuť si ho môžete tu: