Farský úrad

 

Prvá písomná zmienka o prašickej farnosti pochádza z roku 1332. Zápis o nej nachádzame vo veľkom registri pápežských kolektorov /vyberači desiatkov/. Vyberači pápežských desiatkov prišli do Uhorska začiatkom 14. storočia. Z ich päťročnej činnosti (1332-1337) sa zachoval register všetkých existujúcich fár v Uhorsku i s odhadom príjmov ich farárov. Register nám poskytuje hodnoverné údaje o kostole a fare v Prašiciach. V tých rokoch tu pôsobil farár Šalamún, ktorý sa uvádza v zozname farárov pôsobiacich v Prašiciach ako prvý. Záznam názvu obce v pápežskom registri bol celkom presný v podobe Presse, čo dnes možno rekonštruovať ako Prešä. Na základe tohto zápisu je zrejmé, že prvotný názov obce bol slovenský názov Prešä resp. Prěšice.

Vzhľadom na geografické postavenie i populačný stav sa dedina Prašice stala dôležitým centrom života a vhodným miestom pre založenie farnosti a kostola. Zo získaných skutočností možno usúdiť, že išlo o pomerne bohatú oblasť, ktorá dokázala udržiavať kostol a zabezpečiť faru. Kresťanstvo sa medzi obyvateľmi upevnilo a položili sa pevné základy pre náboženský rozvoj farnosti.

Prašická farnosť z hľadiska cirkevného usporiadania bola od samého začiatku súčasťou nitrianskeho archidiakonátu ostrihomskej arcidiecézy. Do farnosti od najstarších čias patrili filiálne obce Tvrdomestice a Nemečky.  

V období reformácie platila zásada „Cuius regio, eius religio“, čo v praxi znamenalo, že zemepán mal výhradné právo určovať vierovyznanie na svojom území. Veľká časť najmä vidieckeho obyvateľstva zostala viac menej pasívna a často si osvojila náboženskú orientáciu svojho zemepána alebo miestneho duchovného. V roku 1553 sa prímasom celého Uhorska stal Mikuláš Oláh a zaujal arcibiskupské sídlo v Ostrihome. Na synode nariadil tzv. kanonické vizitácie po všetkých farnostiach, aby zistil, aký je náboženský stav v diecéze. Vďaka zápisom z týchto vizitácií, ktoré sa síce nekonali pravidelne, máme množstvo informácií, ktoré nám približujú život v jednotlivých farnostiach.

V roku 1559 navštívil Prašice vizitátor, ktorý zanechal vo svojich záznamoch konkrétny obraz o farnosti. Kostol sv. Jakuba bol v dobrom stave, dostatočne bohato vyzdobený a zariadený. Cintorín sa nachádzal pri kostole. K výbave kostola patrili dva pozlátené kalichy zo striebra s paténami, zlaté cibórium a dva ornáty. V tom čase bol správcom farnosti kňaz v pokročilom veku, ktorý sa volal Mikuláš. Za kňaza bol vysvätený titulárnym biskupom, ale doklad o tom sa mu stratil počas nepokojov. Povedal o sebe, že bol ženatý, ale odkedy mu žena zomrela, zachováva celibát. Bol to kňaz dobrých mravov a zbožný. Dodržiaval katolícky rítus, vysluhovanie sviatostí, všetky slávnosti i chrámová výzdoba boli zachované podľa obyčajov. Ľudia prijímali pod jedným spôsobom a všetci zachovávali staré zvyky rímskej Cirkvi. Podobne i vizitátor Michael Szegedy v roku 1560 našiel všetko v poriadku. Zo zachovaných záznamoch zisťujeme, že protestantizmus sa v tomto období vo farnosti neujal. Veriaci zostali spolu so svojim farárom vernými rímskej Cirkvi. Veľakrát šírenie reformácie záležalo práve od príkladu miestneho kňaza. 

V druhej polovici 16. stor. vplyvom vrchnosti sa protestanti zmocnili na krátky čas fary v Prašiciach. V roku 1589 pôsobil na fare luteránsky kazateľ Ondrej Schlinger. 

V roku 1630 spravoval farnosť kňaz Adam Barta. V roku 1640 bola susedná farnosť Závada s farským kostolom sv. Michala Archanjela pripojená k Prašiciam. Vznikla tak pomerne veľká farnosť s obcami Prašice, Tvrdomestice, Nemečky, Závada, Velušovce a Podhradie. Vykonávať pastoráciu na takomto veľkom území nebolo vôbec jednoduché a ľahké, najmä v zimnom období. Napriek tomu zostali obidve farnosti spojené až do roku 1711, keď do Závady prišiel za farára Juraj Jedlička (1711-1714).

V rokoch 1657-1663 viedol farnosť kňaz Ján Kazimír Malčovský, ktorý pred príchodom do Prašíc pôsobil v Ludaniciach. Farníci boli spokojní so svojim farárom a kňaz bol zase spokojný s farníkmi ako poznamenal vizitátor Ján Cherlay. Za jeho pôsobenia boli ešte vzťahy medzi katolíkmi a evanjelikmi napäté. Evanjelici i napriek rekatolizácii topoľčianskeho panstva sa naďalej zdržovali v blízkosti prašickej fary.

V rokoch 1693-1703 pôsobil vo farnosti kňaz Ondrej Anton Ondrejec. Ten za 4 roky pastoračnej činnosti priviedol 20 luteránov ku katolíckej viere.

V čase vizitácie pôsobil v Prašiciach pri tunajšej fare „rector scholae“. Jeho úlohou bolo vyučovať detí, hrať v chráme na orgáne a organizovať spevácky zbor. Okrem toho asistoval pri niektorých obradoch a na procesiách. Spolu so žiakmi chodil počas sviatkov po farnosti koledovať.

            Vzhľadom na spoločenské udalosti a sociálnu situáciu v 17. stor. bola väčšina vidieckych kostolov schátralých a nevyhovujúcich, pretože chýbali potrebné financie na najnutnejšie práce. Naproti tomu v 18. stor. sa kostoly budujú, staré sa opravujú, prestavajú a rozširujú a veľká časť z nich dostáva dnešnú svoju podobu. V dobe vrcholiaceho baroka pribúdali v chrámoch oltáre, nádherné umelecké diela rezbárov i maliarov. Pribúdali liturgické predmety ako monštrancie, kalichy, kríže, nádoby a to všetko z drahých kovov. Tieto zmeny sa dotkli aj prašického farského kostola. V rokoch 1758-1760 bol zrekonštruovaný celý kostol sv. Jakuba. Pribudli nové oltáre. V tomto období prestavby pôsobil na tunajšej fare kňaz Štefan Ťapuška (1752-1760). Z časti renováciu financoval on, ostatné výdavky hradili peniazmi a prácou farníci, z ktorých veľkoryso prispela na stavbu pani Terézia Beréniová. Štefan Ťapuška zomrel v apríli 1760, keď ešte práce na kostole neboli hotové. Vizitátor Anton Réva, ktorý vykonal 4. júna 1755 vo farnosti vizitáciu o ňom poznamenal, že to bol muž bezúhonného života, múdry a poslušný svojim predstaveným, ktorého oblečenie zodpovedalo jeho stavu. Prestavbu chrámu dokončil nový farár Ján Skutecký (1760-1763), ktorý pochádzal z Holíča.

V decembri 1770 bol menovaný za kňaza do Prašíc František Repáň, rodák z Trnavy. Prišiel sem vo veku 25 rokov, keď predtým krátko pôsobil ako kaplán v Levároch. Takmer celý svoj kňazský život prežil v Prašiciach. Po 36-ročnom účinkovaní v júli 1806 zomrel. Pochovali ho do krypty kostola. František Repáň bol najdlhšie pôsobiaci kňaz v prašickej farnosti.

            Cirkevnú matriku v Prašiciach, kde sa zapisovali mená pokrstených, sobášených a zosnulých začal viesť kňaz Michal Valaský okolo roku 1677. Tato prvá matrika bola pravdepodobne zničená počas Rákociho povstania, niekedy pred rokom 1708. Preto farár Mikuláš Buzáši začal od januára 1708 viesť novú matriku. Matrika bola vedená do roku 1760, potom sa začalo písať do novej knihy, ktorá slúžila tomuto účelu až do roku 1845. Najstaršia zachovaná matrika obsahuje okrem stručných matričných záznamov niektoré zápisy a poznámky farárov, ktoré sa týkajú rôznych oblastí života.

            Podrobná kanonická vizitácia prašickej farnosti sa konala 3. júna 1780 na základe rozhodnutia ostrihomského arcibiskupa Jozefa Batyaniho. Vizitáciu vykonal nitriansky archidiakon a ostrihomský kanonik František Dravecký. Podáva nám bohaté informácie o náboženských pomeroch, stave cirkevných majetkov, o otázkach duchovného života, na základe ktorých si môžeme vytvoriť obraz života vo farnosti.

Zápis z vizitácie farnosti odzrkadľuje zmeny, ktoré nastali v priebehu 18. stor. Stabilizácia pomerov a ekonomický rast sa prejavili najmä v cirkevnej architektúre. Prestavba kostola v Prašiciach a jeho vnútorné vybavenie boli ovocím barokového obdobia, ktoré upriamovalo svojou monumentálnosťou a krásou pozornosť človeka na nadprirodzený svet. Budova kostola spĺňala svoj cieľ a bola dostačujúca množstvu veriacich, ktorí sem pravidelne prichádzali na bohoslužby. Po materiálnej stránke boli kostol a fara dobre zabezpečené. Veriaci mohli byť tiež spokojný so svojim duchovným pastierom, o ktorom podali vizitátori pozitívne hodnotenie. Obohatením náboženského života farnosti bola činnosť cirkevného bratstva, ktoré vzniklo ešte v prvej polovici 18. storočia. 

V prvej polovici 19. storočia bol podporovateľom farnosti v Prašiciach gróf Anton Traun. Traunovci boli majiteľmi tovarníckeho panstva, ktorí sa pokúšali v oblasti hospodárstva zavádzať niektoré novinky. V roku 1835 predali panstvo grófke Alžbete Erdödyovej rodenej Meyerovej, vdove po Jozefovi Erdödym z Hlohovca. Podobne ako jej predchodcovia sa nová majiteľka panstva stala podporovateľkou farského chrámu v Prašiciach.

Významnú úlohu v dejinách tovarníckeho panstva zohrala rodina Stummerovcov, predovšetkým August Stummer (1827-1909) a jeho dcéra Augusta Haupt-Stummerová (1862-1945). Grófka Alžbeta Mels-Coloredo, ktorá zdedila majetkové práva tovarníckeho panstva po Alžbete Erdödyovej sa rozhodla v roku 1868 majetok vymeniť za nehnuteľnosti vo Viedni s tunajšou bankárskou rodinou Stummerovcov – Karolom, Gustávom a Alexandrom. Stummerovci boli prvými skutočnými podnikateľmi v poľnohospodárstve v tomto regióne. Cisár František Jozef I. ich povýšil za ich zásluhy o rozvoj priemyslu do šľachtického stavu. Významným rysom povahy baróna Augusta, inak tvrdého a obratného podnikateľa bolo, že popri budovaniu a zveľaďovaniu svojich majetkov nikdy nezabudol na pomoc chudobným. Celý život sa venoval charitatívnym dielam, najmä podpore školstva a zdravotníctva. Na konci zimy roku 1880 zavládol v Prašiciach hlad a bieda. Podľa očitého svedka bieda tunajších ľudí vyvolávala pocity ľútosti. Deti chudobných rodín vyhrabávali zo snehu lipové semienka a na mieste ich chrúmali, aby takto zahnali pocit hladu. Táto situácia nezostala Stummerovcom ľahostajná. Na svojich ôsmich majeroch v najbližšom okolí nechali spísať zoznamy hladujúcich, ktorým sa mala raz denne poskytnúť teplá strava. 

V roku 1815, keď vo farnosti pôsobil kňaz Ondrej Švidrán, žilo v prašickej farnosti 1359 katolíkov /Prašice – 644, Tvrdomestice – 438, Nemečky – 277/ a 30 obyvateľov sa hlásilo k židovskej viere.

Farnosť od roku 1819 viedol Juraj Angst, ktorý vykonával tento úrad do roku 1845. Za jeho pôsobenia pravdepodobne okolo roku 1820 postavili na prašickom cintoríne kaplnku Sedembolestnej Panny Márie. Bolo to práve v období šírenia mariánskeho kultu, keď krátko predtým, v roku 1815, pápež Pius VII. odporučil zaviesť v Cirkvi májové pobožnosti na počesť Panny Márie a ustanovil sviatok Siedmych bolestí Panny Márie na tretiu septembrovú nedeľu. Ku vzniku tejto kaplnky sa viaže legenda. Okrem toho dal zhotoviť súsošie Najsvätejšej Trojice pri kostole a kríž na ceste do Tvrdomestíc. V kaplnke sa konali pohrebné obrady až do postavenia nového Domu kresťanskej nadeje. Dominantou interiéru kaplnky je drevená pieta, ktorá je dielom neznámeho ľudového rezbára. 

Viera a uctievanie svätých sa v praktickom živote prejavovala v umeleckej tvorbe sôch a plastik svätcov. Ich sochy sa kládli na rôzne miesta v dedine, aby sa stali ochrancami v každodennom živote dedinčana. Na ich orodovanie mala dedina byť chránená pred nebezpečenstvami, ktoré na ňu a na jej obyvateľov doliehali. Z tohto obdobia sa nám zachovali v Prašiciach tri klasicistické prícestné sochy svätcov – sv. Vendelína /patrón pastierov a chovateľov/, sv. Floriána /patrón hasičov, ochranca proti požiarom/ a sv. Urbana /patrón vinohradníkov/.

V roku 1914 zachvátila celú Európu vojna, ktorá prerástla do svetového konfliktu. Bolestným spôsobom sa prašických veriacich dotklo nariadenie o rekvizácii kostolných zvonov. 

Štatistika z roku 1923 udáva, že s celkového počtu 1365 obyvateľov Prašíc sa 1336 obyvateľov hlásilo k rímskokatolíckemu náboženstvu, 25 obyvateľov k židovskému a 3 k evanjelickému vierovyznaniu. Život ľudí na našich dedinách medzi dvomi vojnami bol výsledkom dlhodobého historického vývinu a bol poznačený úzkou spätosťou liturgického roka s tzv. agrárnym rokom. Väzba týchto dvoch zložiek nábožensko-kultúrnej a hospodárskej bola tesná. Jeden fenomén od druhého sa v mnohých prípadoch ani nedal oddeliť. Táto symbióza najvýraznejších zložiek dedinského života sa udržala do rokov po druhej svetovej vojne. Kolektivizácia poľnohospodárstva a násilné zásahy do života Cirkvi túto väzbu veľmi narušili.

 Farárom počas tohto obdobia bol Ernest Trebatický, rodák z Čachtíc. Ako kaplán pôsobil v Urminciach, Preseľanoch a vo Veľkých Kostoľanoch. Bol veľmi aktívny v Slovenskej ľudovej strane. Agitoval za stranu nielen na verejných zhromaždeniach Slovenskej ľudovej strany, ktoré zvolával jej predseda Štefan Grežďo, ale tiež v kázňach, čo sa občanom veľmi nepáčilo. Tým sa potvrdilo pravidlo, že politika na kazateľnicu nepatrí.

Postupný rozvoj po vzniku československej republiky bol zaznamenaný aj v kultúrnej oblasti. Najväčší dosah na pozdvihnutie vzdelanostnej a kultúrnej úrovne ľudí malo nepochybne ochotnícke divadlo, ktoré bolo pre dedinské obyvateľstvo jediným dostupným kultúrnym podujatím. Dejiny divadelného ochotníctva sa začali písať v roku 1922, keď na návrh pána dekana Trebatického, Anna Jakubicová nacvičila s mládežou divadelnú hru Ferka Urbánka, Hrob lásky. Iba jediný raz je zaznamenané, že okrem učiteľa nacvičil s mládežou divadelné predstavenie kaplán Jakub Tešovič, ktorý pochádzal z Igrámu pri Trnave. Bola to v roku 1927 hra s náboženskou tematikou Sv. Filoména a sv. Júlia. Kaplán Jakub založil tiež prvú skupinu ochotníkov na filiálke v Tvrdomesticiach.

V období „katolíckej akcie“, ktorej cieľom bolo podľa pápeža Pia X. všade, vo verejnom i súkromnom živote uplatniť kresťanské katolícke zásady a vrátiť ľudskú spoločnosť Kristovi vznikali rôzne združenia a spolky na realizáciu týchto myšlienok. Aj kaplán Jakub Tešovič sa v roku 1926 pokúsil založiť v obci Združenie slovenskej katolíckej mládeže. Jeho návrh však nenašiel porozumenie a bol zamietnutý.

Rozsiahla renovácia kostola a zároveň prístavba oratória sa konala v roku 1926 na podnet nového farára Alojza Hrdličku, ktorý prišiel do Prašíc v roku 1924. Bola opravená veža a osadené vežové hodiny, ktoré zhotovil sám farár. Celý kostol dostal novú omietku a zvnútra bol vymaľovaný. Organ bol opravený a zväčšený o dva registre, zakúpená bola nová kazateľnica a svätostánok na hlavný oltár. Na obnovu kostola finančne prispel aj jeho podporovateľ, barón Stummer. Alojz Hrdlička spravoval farnosť do roku 1931. Už za ďalšieho farára Viktora Gajdošíka bol v roku 1935 pôvodne jednoloďový priestor kostola rozšírený na dvojloďový.

Veriaci vo farnosti boli organizovaní v rôznych osobitných skupinách a spoločenstvách, ktoré sa zúčastňovali verejného náboženského života. Tieto bratstvá časom zanikali a vznikali nové. Schematizmus z roku 1915 zaznamenáva v Prašiciach dve bratstvá – Spolok svätého ruženca a Spolok Panny Márie Škapuliarskej. Neskôr k nim pribudlo Bratstvo Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Spolok Svätého Ruženca zaviedol kňaz Štefan Ťapuška už v roku 1756. Členovia týchto bratstiev mali zvyčajne v kostole zasvätený svoj oltár alebo sochu. Zvlášť si pripomínali jednotlivé mariánske sviatky a konali rôzne pobožnosti a procesie.

V roku 1935 vláda Československej republiky pristúpila k realizovaniu zmluvy štátu so Svätou Stolicou, ktorá mala názov Modus vivendi. Náboženská situácia sa začala stabilizovať a vzťahy medzi štátom a Svätou Stolicou zlepšovať. O štyri roky neskôr však vypukol nový svetový vojnový konflikt. Nahromadené politicko-hospodárske problémy sa opäť riešili cestou krvi a vojnového násilia. Nacistické Nemecko sa od roku 1933 intenzívne pripravovalo na rozpútanie najstrašnejšej vojny na svete. Pol roka pred vypuknutím vojny vznikla na naliehanie Nemecka samostatná Slovenská republika.

Dňa 8. mája 1945 sa ukončila 70 mesiacov trvajúca vojna, ktorá si vyžiadala takmer 55. mil. ľudských životov. Začala sa politická éra vlády dvoch blokov, ktorá zakrátko vyústila do „studenej vojny“. Slovensko sa opäť stalo súčasťou obnoveného československého štátu, ktorý bol politický závislý od Sovietskeho zväzu. Komunisti sa postupne stáli vládnucou stranou. Nástupom komunistickej vlády po ukončení vojny sa začalo prenasledovanie Cirkvi.

V rokoch 1947 a 1948 veľký rozruch medzi veriacimi na celom Slovensku spôsobilo údajné zjavenie sa Panny Márie deťom z Tvrdomestíc. Celý jún 1947 sa začali šíriť najskôr v okolí Topoľčian správy o tom, že dňa 27. mája toho istého roku sa zjavila Panna Mária trom dievčatám v lese neďaleko Tvrdomestíc. Jednému z dievčat bolo vraj vo sne naznačené, že zjavenie sa bude opakovať na rovnakom mieste 27. júna. Zvesť sa rozšírila po celom Slovensku a ľudia začali o vec prejavovať obrovský záujem. Vo veľkých zástupoch horlivo prichádzali na toto miesto. Dňa 27. mája sa ich zhromaždilo približne 80 tisíc /údaj z Katolíckych novín/. Deti vraj zjavenie videli znovu, ale z prítomných ľudí nikto. Len niektorí boli svedkami rozličných úkazov na slnku, podobne ako pri zjavení vo Fatime.

V tlači sa dokonca vyskytli komentáre, ktoré spájali zjavenia s politickým pozadím a dávali ich do súvisu s prípadom Dr. Jozefa Tisu. Jednotlivé informácie a skutočnosti ohľadom zjavení sa začali podrobne skúmať a vyšetrovať. Katolícke noviny vyzývali všetkých veriacich k zdržanlivému úsudku, pokiaľ sa s určitosťou potvrdí pravdivosť zjavení. Nadprirodzené úkazy a zázraky nemali potrebnú presvedčivú silu. Opis zjavení nebol dosť konkrétny a objektívny. Zjavenie neobsahovalo žiadne posolstvo „neprezradilo“ nič ani o sebe, ani o cieli, prečo prišlo, hoci pri takýchto veciach nejde o maličkosti. Úkazy na slnku neboli dosť spoľahlivé, neopisovali sa jednotne, dokonca sa na tomto mieste už pohybovali ľudia, ktorí ostatných klamali zrkadlami. V ostrom protiklade k pravdivosti udalostí v Tvrdomesticiach stála aj zahanbujúca skutočnosť, že tisíce návštevníkov tohto miesta vymeškávalo v nedeľu povinnú účasť na svätej omši. Do udalostí sa zainteresovalo veľa obchodníkov, ktorí sa usilovali zo situácie vyťažiť obrovské zisky najrozmanitejším spôsobom. Dňa 27. júla 1947 opäť početné zástupy ľudí i z ďalekého Slovenska a Moravy putovali do Tvrdomestíc. Prichádzali pešo, nákladnými autobusmi a povozmi jednotlivo i po skupinách. Všetkých prítomných mohlo byť okolo 50 tisíc. Apoštolská administratúra v Trnave sa k zjaveniam vyjadrila takto: „Apoštolská administratúra v Trnave dôrazne žiada všetkých katolíkov, ktorí hodlajú navštíviť Tvrdomestice (farnosť Prašice, okres Topoľčany), aby upustili od svojho úmyslu a do Tvrdomestíc nešli. Organizovanie púti na toto miesto, rozpredávanie obrázkov troch tvrdomestických detí a oltár, ktorý tam bol postavený bez súhlasu cirkevnej vrchnosti, ako i vykonávanie akýchkoľvek pobožnosti na tom mieste je neprípustné. Žiadúce je, aby katolíci aj v rečiach zachovali múdru rezervovanosť a nerozchyrovali „zázraky a zjavenia“, ktoré dosiaľ nie sú dokázané. Udalosti v Tvrdomesticiach sa vyšetrujú. Výsledok bude oznámený“. Výzva sa stretla s dostatočným porozumením. Dňa 27. augusta 1947 prišlo do Tvrdomestíc len asi 600-700 ľudí, z toho veľká časť tam prišla len preto, aby sa dozvedeli pravdu a utvorili si vlastný rozumný úsudok. Obchodných stánkov bolo menej, ani desatina z toho množstva, ktoré tam bolo pred mesiacom. I keď počet návštevníkov poklesol, ľudia sem i naďalej prichádzali. Miesto ozdobovali kvetmi, modlili sa tu ruženec a iné modlitby, spievali piesne. Dokonca sem chodila hrávať novovzniknutá kapela z Tvrdomestíc. Ľudová fantázia začala miesto opriadať najrozmanitejšími povesťami a udalosťami. Stanovisko cirkevnej vrchnosti zostalo i naďalej nezmenené, pretože sa nedokázal nadprirodzený charakter týchto udalostí.

Februárovými udalosťami vyvrcholilo politické napätie, kedy sa na celých 40 rokov podarilo komunistom uchopiť moc v Československu. Katolícka cirkev predstavovala po februári 1948 hlavného triedneho nepriateľa a kňazi s veriacim ľudom boli politicky prenasledovaní. Vláda začala prijímať ešte prísnejšie opatrenia, aby obmedzila činnosť Cirkvi. V prvom rade chceli komunisti obmedziť činnosť biskupov, izolovať ich od kléru, obmedziť vplyv Vatikánu, zaviesť úrad pre cirkevné záležitosti a tak katolícku Cirkev postupne premieňať na cirkev národnú. Náboženstvo sa obmedzilo iba na rodinu a na kostol a z verejného života, najmä zo škôl, sa postupne vytláčalo. Učiteľ nesmel byť organistom a vyučovanie náboženstva sa vo farnosti povoľovalo iba na ľudových školách a to iba na konci riadneho vyučovania. Nakoniec sa učitelia viedli k tomu, aby svoje deti nedávali krstiť v kostole.

V nasledujúcom období obmedzovania činnosti Cirkvi a silnej ateizácie prebiehali len menšie úpravy na farskej budove, kostole alebo cintorínskych kaplnkách. Od 1. júla 1952 nastúpil do úradu farára kňaz František Ralbovský, rodák z Kútov. Predtým pôsobil ako kaplán v Banskej Štiavnici, kde sa stal neskôr správcom farnosti. V rokoch 1947-1949 nepôsobil v duchovnej správe. Potom bol štyri roky kaplánom v Palárikove. V prašickej farnosti pôsobil 35 rokov.

Po Druhom vatikánskom koncile sa v roku 1967 uskutočnili rozsiahlejšie stavebné práce na kostole. Opravená bola veža a bratia František a Albín Palušoví ju pokryli medeným plechom. Boli tiež vymenené vežové hodiny. Nové hodiny namontoval majster Rudolf Vesecký z Prahy, ktorý po vojne opravoval pražský orloj na veži Staromestskej radnice. Drevený kríž bol nahradený antikorovým. Veľké zásluhy na opravách mal pán farár František Ralbovský, ktorý všetky práce organizoval. Ďalšia väčšia generálna oprava kostola sa realizovala v rokoch 1984-1985.

Po takmer 40-tich rokoch totality v strednej a východnej Európe začala nová éra budovania demokratických štátov. Zvlášť v duchovnej oblasti začalo nové obdobie náboženskej slobody a otvorila sa cesta pre evanjelizáciu celej spoločnosti, poznačenej komunistickým totalitným režimom.

V nedeľu 28. decembra 1986 zomrel náhle na cestičke pred farou miestny správca František Ralbovský. Pochovaný je na prašickom cintoríne, hneď za hlavným cintorínskym krížom. V nasledujúci rok okresný dekan Ladislav Dorušák inštaloval nového správcu farnosti Štefana Kováča, kaplána z Topoľčian a rodáka zo Žitavian pri Zlatých Moravciach. Farnosť prevzal nie vo veľmi dobrom stave. Kostol bol síce opravený, ale interiér kostola bol v zlom stave. Farská budova bola stará a plná hlodavcov. Areál fary bol tiež zanedbaný a hospodárske farské budovy boli v dezolátnom stave. Za štrnásť rokov však dokázal pozdvihnúť nielen duchovnú úroveň farnosti, ale zároveň obnoviť všetky sakrálne stavby v Prašiciach i na filiálkach. Nasledujúci chronologický zoznam dôležitých prác a rekonštrukcii svedčí o dobrej vzájomnej spolupráce kňaza a veriacich:

- 1987-1988 –postavená nová farská budova

- 1990 – generálna oprava zvonice v Tvrdomesticiach, elektrifikácia zvonov

- 1991 – generálna oprava interiéru farského kostola

- 1992 – generálna oprava cintorínskej kaplnky Sedembolestnej Panny Márie, v tom istom roku bol postavený nový Dom kresťanskej nádeje

- 1993 – 1994 generálna oprava veže a fasády kostola

- 1994 – prestavba domu smútku na cintoríne v Tvrdomesticiach, nová kaplnka Panny Márie Kráľovnej

- 1997 – postavený oltár sv. Cyrila a Metoda pri farskom kostole

V čase pôsobenia vdp. Kováča sa vo farnosti konali duchovné obnovy, prednášky, mládežnícke stretnutia, koncerty, organizovali sa pútnické zájazdy do Ríma, Lúrd, Fatimy a iných miest. Založil sa spevokol dospelých i mládežnícky spevokol, ktorí doprevádzal spevom najmä pravidelné sv. omše za účastí detí a mládeže. V roku 1996 začal pravidelne vychádzať farský časopis AGNUS. Na jeseň sa konali vo farskom chráme výstavy umeleckých diel z plodov zeme vytvorených rukami šikovných prašických žien. Výstava bola spojená so slávnosťami vďakyvzdania za úrodu. Od roku 1991 začal študovať na bohosloveckej fakulte Pavol Kobida. Po ňom nasledovali ďalší bohoslovci /pozri zoznam 1./

Regionálne združenie inteligencie Ponitria udelilo Štefanovi Kováčovi v roku 2001 Cenu Valentína Beniaka za rozvoj kultúry a vzdelanosti ne strednom Ponitrí. Zo zdravotných dôvodov bol v roku 2001 preložený na maličkú faru do dedinky Pečenice. 

Na krátky čas spravoval farnosť Prašice rehoľník Bartolomej Kubík, ktorí predtým pôsobil na misiách v Papue Novej Guiney. Namiesto neho bol od roku 2002 ustanovený za administrátora farnosti Martin Medvec. Počas jeho pôsobenia sa postavil vo filiálnej obci Tvrdomestice kostol Povýšenia sv. Kríža. Filiálny kostol bol 26. novembra 2006 slávnostne posvätený bratislavsko-trnavským arcibiskupom Mons. Jánom Sokolom. Stavba nového filiálneho chrámu je významným okamihom pre súčasnosť i budúcnosť života farnosti.

Dňa 1. júla 2009 bol ustanovený za farára do Prašíc vdp. Milan Zaujec.  

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

1332-1337 Šalamún

1424          Blažej

1469          Martin

1557-1564 Mikuláš

1589          Ondrej Schlinger

1613          Jonáš Byssin

1630          Vavrinec Ebedecký

1630          Adam Barta

1634          Šimon Ocet

1647          Juraj Záležák

1657-1663 Ján Kazimír Malčovský

1663-1667 Michal Selecký

1667-1671 Michal Mixay

1671-1674 Ján Baláši

1674          Ján Nimický

1674-1677 Vojtech Vincenti

1677-1687 Michal Valaský

1687-1690 Juraj Jozef Járek

1690-1693 Juraj Saskovič

1693          Pavol Sekula

1693-1703 Ondrej Anton Ondrejec

1702-1712 Mikuláš Buzáši

1712-1714 Imrich Mesárovič

1714-1722 Štefan Jankovič

1722-1737 Ján Kudelovič

1737-1750 Alexander Sluka

1750-1751 Ján Šimkovič

1752-1760 Štefan Ťapuška

1760-1763 Ján Skutecký

1763-1770 Ján Karník

1770          Štefan Gallo

1770-1806 František Repáň

1806-1811 František Jánoši

1811-1819 Ondrej Švidran

1819-1845 Juraj Angst

1845-1860 Ján Buzna

1860-1894 Viliam Sečáni

1894-1901 Alojz Náhlik

1902-1913 František Markovič

1914-1924 Ernest Trebatický

1924-1931 Alojz Hrdlička

1932-1950 Viktor Gajdošík

1950-1952 Ján Vanák

1952-1986 František Ralbovský

1987-2001 Štefan Kováč

2001-2002 Bartolomej Kubík

2002-2009 Martin Medvec

2009-2016 Milan Zaujec

2016-     Jozef Černák